VÄZBA TOHTO ŽURNÁLU JE HRDZAVÁ SŤA KOŽUCH STAREJ LÍŠKY, KREHKÉ STRANY__
NAŽLTLEJŠIE NEŽ JEJ PREHNITÝ CHORĽAVÝ CHRUP, NUŽ ALE ČO JEHO OBSAH?__
DOMNIEVAM SA, ŽE DUŠA ŽURNÁLU JE STÁLE KŔČOVITE SCHÚLENÁ VO SVOJEJ SCHRÁNKE.__
MÁ STRACH? MYSLÍM, ŽE NIE. KTOSI MI TOTIŽ
POŠEPKAL, ŽE TÁ DUŠA LEN VYČKÁVA.__
__________________________________________________________________________________________________

Môj život je jednotvárny. Poľujem na sliepky a ľudia poľujú na mňa.__
Všetky sliepky sú si podobné a všetci ľudia sa navzájom podobajú.__
Tak trochu sa nudím. No ak si ma skrotíš, môj život bude akoby ožiarený slnkom.__
Spoznám zvuk krokov, ktorý bude iný ako všetky ostatné.__
Tie ostatné kroky ma zaháňajú pod zem. Tie tvoje ma privolajú z nory ako nejaká h u d b a.__
Antoine de Saint-Exupéry, M a l ý p r i n c__
__________________________________________________________________________________________________

J E D Á L N Y _L Í S T O K__



S láskou Vaša šéfkuchárka__
M a r t a__
__________________________________________________________________________________________________

Téma týždňa: "Komu dať miesto v srdci?"

3. srpna 2018 v 20:52 | Marta G. Hric |  Téma týždňa
[4]
Dnes by som sa veľmi rada venovala rozprávaniu, v ktorom ani tak nezáleží na tom, kto stvárňuje jednotlivé postavy, ako skôr na tom, aké nesmierne dôležité je naučiť sa vnímať krásu, ktorá sa nám niekedy ponúka inak, než ako sme na ňu zvyknutí.
Často sa zamýšľam nad tým ako všemožne dokáže medzi ľuďmi vzniknúť niečo, čo pre našu bytostnú potrebu pomenovávať i ťažko pomenovateľné, nazvem puto.
Totiž stáva sa, že život dá tým najnevšednejším putám vzniknúť práve vo chvíľach, keď sa človek ocitá v ťažkej životnej situácii alebo prežíva neľahké obdobie a nenachádza z jeho smutnej reality východisko. Naše srdce, to je okrem iného zásobáreň všakovakých ľudských (ba mnoho ráz i neľudských) emócii. Emócie, ktoré nami neustále pretekajú, sú zdrojom všemožných pocitov. Tých príjemných, akými sú pocity radosti, šťastia, či lásky, no nezabúdajme, že emócie v nás dokážu prebudiť aj pocity nepríjemné. Nuž a práve táto ich vlastnosť, prebúdzať naše srdcia k životu je to, čo z nás robí cítiace bytosti.
Ako veľmi málo si však niektorí uvedomujeme, že skutočne cítiť dokážeme len vo veľmi vzácnych momentoch.
Moment, to je niečo, čo do nás v jednej chvíli vstúpi, umožní nám prežiť niečo nezvyčajne silné, a skôr než si stihneme uvedomiť, čo sa vlastne deje, dostane moment odrazu nohy, a razom je preč. Tento moment, môže v nás on zanechať pocity rôzne. Azda najväčšmi zapamätateľné sú z povahy ľudského cítenia tie bolestivé. Tie, ktoré nami otrasú natoľko, že dieru, ktorú v nás zanechali, nedokážeme zaplátať nijakou náplasťou. A tak sa stane, že po každom takomto bolestivom momente, sme s novou dierou v srdci zas o čosi prázdnejší.
Mohlo by sa zdať, že trhliny v srdci nás na prvý pohľad špatia rovnako, ako diery v starom stuchnutom svetri, do ktorého sa s priam nevídaným apetítom zahryzlo zopár šatových molí, tíško prebývajúcich v tmavých rohoch nášho šatníka.
Trhliny, ktoré zívajú prázdnotou dovtedy, až kým nepríde niekto, kto naše deravé srdce zapláta zlatom. Nie je to omyl, čítate správne. Nuž a aby ste ma i správne chápali, veľmi rada by som Vám teraz v krátkosti porozprávala, v čom táto myšlienka spočíva.
Čo je také nádherné na tom, zaplniť zdanlivo škaredé a potrhané ľudské srdce tak drahým a krásnym kovom akým je zlato?
Totiž v Japonsku existuje jedna zvyklosť, ktorá pramení z naozaj ušľachtilej myšlienky, a priam dokonale dopĺňa moje vlastné úvahy o kráse. Krása, ktorá sa môže zrodiť len za podmienky, že jej prvotná celistvosť bola porušená, prasknutá, roztrieštená.
Kedysi, keď ľudia ešte verili v myšlienku, že krása nemusí vychádzať len z predstavy uniformnej dokonalosti sa v Japonsku zrodilo umenie kincugi.
V nie zas tak dávnych dobách, bolo pre silne esteticky cítiacich obyvateľov Japonských ostrovov obyčajom, ba priam filozofiou, opravovať poškodené či prasknuté porcelánové nádoby a riad technikou nanášania zlatého laku v miestach, kde sa rozbité kúsky porcelánu stretávali a tvorili tak viditeľnú trhlinu. Poškodené miesta na nádobe sa týmto spôsobom ešte väčšmi zviditeľnili a očiam tak nemohlo uniknúť, že ich dokonalá celistvosť bola porušená. Roztrieštené kúsky pozliepané zlatým lakom však odrazu dodávali doteraz obyčajnej miske na ryžu celkom iný, nevšedne podmanivý nádych elegancie.

V dnešnej dobe by sa nám mohlo zdať zbytočné, ba skoro až výstredné, zliepať rozbité taniere či šálky zlatom. Načo je dobré plytvať tak drahocenným kovom akým je zlato na niečo, čo je škaredé, nejednotné a jednoduchšie by skrátka bolo zbaviť sa toho?


Mapovanie trhlín na keramike by sa takmer dalo prirovnať ku zatieraniu starých jaziev zlatom. I taká jazva predsa pôsobí v našich očiach úplne iným dojmom, keď sa blyští žiarivými odleskami zlata. Odrazu nepôsobí na pohľad až tak odpudivo, čo nás privádza k myšlienke, že aj nedokonalé praskliny na starej šálke, môžu týmto spôsobom zažiariť krásou.
Kincugi je zároveň filozofia, skrz ktorú dokážeme nahliadať na nedokonalosti nie ako na zhubné nedostatky, práve naopak. Sme schopný prijať skutočnosť, že pokiaľ ju ošetríme s láskou, dáme tak možnosť napraviť krásu, ktorá môže vzniknúť len za predpokladu, že ju do nej sami vložíme. Znovuobjavíme ju len tak, že ju zocelíme zlatom.
Myšlienka, ktorá umenie kincugi spája s krásou zlomeného ľudského srdca vo mne nevzkvitla náhodou. Tu Vám už azda môžem prezradiť, že k mojim úvahám ma v skutočnosti inšpiroval obraz americkej umelkyne Shelly Penko. Dielo s názvom 'Treasured Heart' vyobrazuje postavu ženy v šatách, ktorá pri svetle jednej jedinej sviečky sedí na podlahe a zviera v objatí veľké popraskané srdce popretkávané zlatom.

Autorka nám k svojmu dielu podáva i krátku úvahu, skrz ktorú spája obraz s konkrétnou myšlienkou. Viac o tomto nádhernom diele a o autorkinej dosavadnej tvorbe sa dočítate na jej oficiálnych stránkach TU.

V závere by som chcela poukázať nielen na krásu a vskutku jedinečný pôvab zlatom popretkávaných sŕdc. O tom, že ich nádhera má v skutočnosti pôvod v ľudskom utrpení a o sile zlata, ktoré praskliny opätovne zocelilo, čím napohľad nedokonalé srdce ozvláštnilo, už som rozprávala. Avšak to, čo je na tejto myšlienke tak mocné, je predovšetkým úsilie a trpezlivosť, s ktorou vkladáme naše kúsky zlata do sŕdc ľudí, v ktorých prebýva prázdnota. Týmto spôsobom sa zároveň stávame akýmisi hojičmi, alebo ešte lepšie, zaplátačmi zlomených sŕdc. Zoceľujeme tak rany, ktoré by sa bez našej pomoci možno už nikdy nezrástli.
Možnože práve toto znamená 'mať srdce zo zlata'. Dovoliť, aby sa prázdne miesta v našom srdci zaplnili pocitmi šťastia a nádeje, zocelené zlatom, ktoré vyžaruje z nášho vnútra v hrejivých farbách lúčov pravého poludňajšieho slnka.

Marta G. Hric

 

Téma týždňa: "Kde sa stala chyba?"

28. července 2018 v 11:11 | Marta G. Hric |  Téma týždňa
[3]
Keď Láskin pohár trpezlivosti pretečie a k slovu sa dostane Hnev:

Láska POV
Trápim sa.
Napriek tomu, mlčím. No v hlave zadržiavam doslova lavínu myšlienok. Hrozí, že sa mi čochvíľa vyvalí z úst ako ťažké kusy ľadu a postaví medzi nás obrovskú nepriehľadnú stenu.
Ak pred sebou zbadáš svoj vlastný odraz, vedz, že tá stena tam už stojí. Tvoja tvár sa bude odrážať od ľadovca v jasných modrých farbách. Skrehnutá, chladná, presne ako tvoje slová. Presne ako celý ten tvoj trúfalý bezočivý človek.
Ešte vždy mlčím.
To len pár kvapôčok sĺz, ktoré sa nazhromaždili v mojich očiach a klesli mi po tvári ako teplý letný dážď, narušili pri kontakte s ľadovcom ticho, ktoré sa nám medzitým pousádzalo v ušiach. Ozval sa slabý šum. Horké slzy sa po dopade na mrazivý povrch v jednom okamihu vyparili.
A ty, postávajúc obďaleč, len nanajvýš nezaujato pozoruješ, ako blízko sme sa priblížili zdanlivému koncu.
Vždy máš však ešte tú drzosť pozrieť sa mi do očí a skúmavo pátrať po akejkoľvek pochybnosti.
Vyžívaš sa v tom snáď? V mojom trápení?
So strachom v srdci pozorujem ako sa kútiky tvojich úst pomaly rozširujú do strán. Chystáš sa niečo povedať. Chceš ma snáď opäť krivo obviniť z tvojich vlastných chýb? Nútiť ma aby som sa ešte väčšmi nenávidela?
Ozve sa tvoj hlas.
Trpím.
Viac to už počúvať nedokážem.
Čo nevidieť vyprsknem z úst ľad a postavím medzi nás obrovskú ľadovú stenu.
K ušiam mi dorazí tvoj posledný mrazivý vzdych. Zabodne sa do mňa ako ostrá dýka.


Hnev POV
Už viac nemlčím.
Vrieskam.
V hlave mám toľko otrasných myšlienok, až mi je ľúto sa o ne nepodeliť.
Razom ti schmatnem hlavu a s nevídaným zápalom zapĺňam tvoje uši spŕškou žeravých uhlíkov. Dračí oheň valiaci sa mi z úst, vypaľuje ti postupne do hlavy obrovský čierny kráter. Ani ľadová stena, ktorá medzi nami stála, nevydržala nápor vriaceho prúdu a s ohlušujúcim prasknutím, roztrieštila sa na milión črepov. Pár z nich sa ti bolestivo zabodlo do brucha a ja som v tej chvíli pocítil ako mnou prešlo akési nevýslovné uspokojenie.
Trpíš.
Tak ti treba.
A to som sa ešte ani nedostal k slovu.
Z úst sa ti vyderie jeden dlhý bolestný vzlyk. Ktovie, či si práve oľutoval svoje chyby alebo sa kvôli ľadovým bodákom v tvojom pupku len nedokážeš sústrediť na nič iné, než na ostrú bolesť, ktorú takmer bez námahy posielajú do celého tvojho tela.
Každý jeden ti má pripomenúť chyby, ktorých si sa voči mne bez mihnutia oka dopustil. Len ten prvý, ten skutočne najmenší z nich, ktorý ti trčí priamo zo srdca je bezbolestný. Pre ten si sa nerozhodol dobrovoľne, preto zaň neplatíš. Tie ostatné však trpko oľutuješ.
Za každé tvoje zlé rozhodnutie teraz dostaneš bolestivé ponaučenie. Dobrou správou je, že si za to nič neúčtujem. Tou zlou však je, že tvoje chyby sa na teba budú sypať dovtedy, až kým sa sám neodsúdiš na smrť.
Pre mňa, človeče, prestaneš jednoducho existovať.
A bude to tvoja vlastná metla, ktorou ťa zmetiem z môjho sveta ako zaprášenú spomienku.
Ešte chvíľu na teba budem chŕliť môj oheň a nepotrvá dlho, než sa v prach skutočne obrátiš.
A ja medzitým ešte vždy hlasno vrieskam.
Na tvoje priznanie sa čakalo pridlho. Tvoj čas sa nebezpečne priblížil.
A ty odrazu kľačíš a prosíš ma o odpustenie. Ja však nie som Boh, nedám ti nijaké rozhrešenie.
Na priznanie jeneskoro.
Horíš.
Mizneš mi priamo pred očami.
Naťahuješ ku mne ruky.
Márne.
Nikto ti neodpustí.
Chvalabohu.
Konečne priznávaš, že takmer všetky tvoje chyby, ktorých si sa voči mne dopustil boli úmyselné. Avšak ľutuješ ich skutočne preto, lebo sa niekde hlboko v tvojom vnútri prebudilo svedomie? To iste. S hrotmi v bruchu, ktoré sa tak neľútostne zarezávajú do tvojich vnútorností si nachystaný aj dušu zapredať, len aby tá pálčivá bolesť raz a navždy ustala. Dúfam, že slová, pomocou ktorých sa márne snažíš vyslobodiť z tohto pekla ti chutnajú. Je to tvoje posledné jedlo predtým, než sa definitívne rozlúčime. Človeče, tú chuť si pamätaj. Takto totiž chutí zúfalstvo a beznádej.
Spomeň si na ňu vždy tesne predtým, ako začneš posudzovať chyby iných oveľa prísnejším merítkom, než akým by si bol schopný súdiť sám seba.
Bodaj by ťa spomienka na mňa, ako nočná mora zakrádajúca sa poza tvoj chrbát, prenasledovala donekonečna. Či vo dne, či v noci, želám si, aby sa tvoje volanie o pomoc nieslo vzduchom ako ozvena, ktorá nedoľahne do jedných jediných uší.
Od tohto momentu si na všetko sám.
I ja som sám.
Sám ako prst.

Láska POV
Vreskot, zdá sa, ustal.
Krajina sa ponorila do ticha.
Stena, ktorá nás mala oddeľovať zmizla.
Aj ty si bohviekam nadobro zmizol.
Napriek všetkému musím priznať, že už teraz mi veľmi chýbaš. Iba nekonečná láska k tebe, držala celý čas moje krehké srdce pokope. Teraz mám pocit, že čochvíľa praskne a rozleje sa do môjho tela ako tekutý jed.
Už sa viac nebojím.
Veď tým jedom kŕmil si ma už veľmi dlhý čas. A ja stále nie a nie podľahnúť mu.
Vkladal si mi ho snáď do úst len toľko, aby si si mohol vychutnať to nekonečné trápenie, ktoré si mi spôsoboval?
Tomu neverím.
Totiž ľudia, všímajú si častokrát a viac než čokoľvek - chyby nie vlastné. Sprav chybu a sleduj koľko ľudí sa bude chcieť z toho poučiť na tvoj účet. Ale keď príde na tvoje trápenia, razom sú všetky oči slepé.
Trápim sa.
Myšlienkou, že za moje chyby ľudia platia až príliš vysoké dane.
Ktovie či sa z nich za tú cenu dokážu poučiť dostatočne.
Lebo tak sa mi zdá, že sú čoraz chudobnejší a chudobnejší.


A ja ešte vždy mlčím.

Marta G. Hric


Pocit (ne)viny

26. července 2018 v 18:33 | Galiba |  Zápisky z vlaku
[1]
Sklamanie tak bolí.
Oči natoľko preplnené slzami, až sa v podobe slanej vody nakoniec v dvoch prúdoch skĺznu po lícach von ako priezračný vodopád.
V prvom momente človek nemôže poriadne ani dýchať, ide to strašne ťažko, akoby mu ležalo na hrudi snáď tisíc ton oceľových závaží.
Nedokáže prestať lapať po vzduchu, lenže ten odrazu akoby zredol, nepomáha to. Každým nádychom sa jeho nos plní kúdolmi zhubných slov.
Hruď sa postupne vyprázdňuje, pľúca sú čoraz ľahšie, všetka krv sa derie do hlavy.
A prečo tlkot srdca razom prestal sa ozývať z kostnatej klietky hrudného koša a usadil sa na polceste smerom k ústam? Teraz človek cíti ako jeho žilnaté srdce tlčie mu takmer na špičke jazyka. Nepravidelné údery vytvárajú v útrobách hrdla čoraz malátnejšiu ozvenu.
Zvyšná krv z dutín, ktorá predtým neprestajne pumpovala po obežných dráhach tela, prská do dutiny úst v úsečných, zoslabnutých sťahoch.
Pachuť krvi je tak príšerná. Jej mazľavá pudingová konzistencia núti človeka dáviť zmes odpornej tmavočervenej tekutiny s prímesou lepkavých slín. Rozpleskne sa mu popred nohy vo farbe višňovej želatíny. Akurát, že zapácha ako krvavé zvratky s príchuťou železa.

Pár kvapôčok povypľúvanej krvi, rozprsklo sa nanešťastie i na tvoje krásne pretkávané šaty. Tváriš sa nepovšimnuto. Svaly na tvojej tvári na okamžik stuhli, kútikmi úst a pohybmi pier však artikuluješ neprerušene i naďalej. No ja i tak spozorujem tvoje úsilie skryť znechutenie, ktoré sa kŕčovite snažíš pretaviť do nevinného úsmevu.
To, čo ťa bohužiaľ prezradilo boli najväčšmi snáď tvoje oči. Vidím ako sa v nich odráža pocit bezvýhradnej (ne)viny. Počiatočné sklamanie sa pomaly vytráca. Cítim už len akúsi tupú bolesť, ktorá sa až doteraz držala na uzde, nepohodlne stlačená niekde medzi pletencom mojich čriev. Namiesto toho mnou teraz lomcuje ako hrom. Sklamanie rýchlo nahradí pocit samoty a neváženej úzkosti.
Dokážeš si predstaviť ako sa asi cítim? V snahe ukázať ti to, pristúpim k tebe o krok bližšie. Ty však inštinktívne odstúpiš smerom vzad. Nechceš to.
To je to pre teba pocit skutočne tak mrzký? Prečo sa potom snažíš tak vytrvalo skrývať pocit (ne)viny za nasilu vystrúhanú grimasu, ktorou sa ma usiluješ tak láskyplne nakŕmiť hneď nato, ako moje telo vypľulo ti bezmála vlastné srdce na dlaň?! Je ti snáď po chuti prizerať sa tomu, ako naivne a z posledných síl sa snažím natiahnuť k tebe svoje zohyzdené ruky?

Zľakneš sa. Od tohto momentu, nepretlačí sa cez tvoje zaťaté zuby už ani jediné slovko.
Sklamanie tak bolí.
Odchádzaš.
Všetko čo po tebe zostalo je len malá priezračná mláčka sĺz, ktoré ti pred odchodom potajme skĺzli po brade rovno na zem.

Teraz mám pocit, že ti nerozumiem.
Svrbí ťa snáď svedomie, keď si kráčajúc opačným smerom neprestajne vyškrabuješ nechtami kúsky kože? Či sa ti snáď bez nej dýcha ľahšie?

- S pozdravom Vaša despotická
___________________________Galiba
 


Téma týždňa: "Byť tebou"

2. července 2018 v 22:29 | Marta G. Hric |  Téma týždňa
[2]
Presne si pamätám ten deň, kedy som Ťa po prvý raz zazrel. Mal som pocit, akoby Tvoj pohľad, ktorý sa mi zahryzol do tváre, spočinul až v samých útrobách mojej vlastnej mysle. V očiach sa Ti zrkadlili utíchajúce lúče podvečerného slnka a mne sa v tej istej chvíli čudne zazdalo, že som sa od teba odrazu ocitol na tisíc míľ ďaleko. Lapený v tvojej ilúzii som pocítil ako tok času pomaly usína a predlžuje každú jednu sekundu tohto prazvláštneho stretu očí. Najväčšmi ma však zarážala skutočnosť, že môj zrak Ťa neopúšťal ešte dlho po tom, čo Tvoj pohľad klesol k zemi a nevenoval mojej meravej tvári viac pozornosť.

Teraz, keď už je dávno po všetkom, nemôžem nad svojím zmýšľaním uvažovať inak než ako nad slabomyseľným. I keď, pripúšťam, že čaro ilúzie sa nerozplynulo hneď, no opadávalo pomaly sťa pestrofarebné lístie jesenných stromov. Nuž a keď studený zimný vietor povyzliekal konáre aj z toho najposlednejšieho suchého lístka, pochopil som, že moje telo sa ocitá pod holým nebom presne tak, ako nahé pahýle stromov zbavené svojho starého rozkladajúceho sa šatu. Inštinktívne som objal svoje telo rukami aby som sa tak pokúsil zakryť aspoň tie najintímnejšie partie. V tom som sa však náhle zarazil. Pozorne som sa porozhliadol po okolí a s blaženou úľavou som zistil, že som sa v tejto pustatine ocitol celkom sám. Skutočne nezvyčajný pohľad, zišlo mi v momente na um.

Po chvíli nečujného postávania mi začalo dochádzať, že pokiaľ by som sa svojej nahoty nedokázal prestať ostýchať, neostávalo by mi nič iné, než navliecť si na seba to zmokvané lístie povaľujúce sa mi pod nohami, ktoré beztak už zapáchalo hnilobou. Zaraz mi v hlave skrsla myšlienka, že novonadobudnutá nahota nie je v skutku až tak nepríjemná. Ešte raz som spočinul pohľadom na listoch spadaných podomnou. Pochopil som, že povyzliekaný do nahoty, mohol som v tej chvíli pocítiť ozajstnosť toho, čo pre človeka znamená byť samým sebou.

A naozaj. Som to skutočne ja.


Tok mojich myšlienok však prúdiť neprestával. Neprešla ani minúta a začali sa do mňa ako ihličie čoraz väčšmi zabodávať čosi ako pochybnosti. Stojac celkom nahý a sám, vnímal som odrazu všetko akosi ináč.

Mohol som vykročiť vpred, no bál som sa, že sa kamsi zatúlam a už nikdy nenájdem cestu späť. Mohol som dokonca vzlietnuť, no keďže ma nikto predtým lietať neučil, mal som strach, že budem z môjho neúspechu sklamaný. Mal som hlad, nuž lenže jediným zdrojom obživy v tejto pustatine boli široko-ďaleko len samé hruškovníky, a chuť tohto plodu je pre mňa nesmierne odpudivá. To radšej zomriem od hladu, než by som mal do úst vložiť čo i len jedno jediné sústo, rozčuľoval som sa. Koniec koncov, veď kto mohol tušiť, že to ovocie na strome, ktorým som tak vytrvalo opovrhoval v skutočnosti hruška nebola. Tvarom i farbou sa na ňu určite veľmi ponášalo, no pravdou bolo, že chuť tohto plodu bola jednoducho neopísateľná. Raz sa mi ktosi dokonca snažil nahovoriť, že jeho chuť sa líši od konzumenta ku konzumentovi. A vraj by mal chutiť vždy presne tak ako to, po čom momentálne túžime.

A vy si myslíte, že som tým báchorkám veril?

Spočiatku nie. Nik na svete by ma nepresvedčil o tom, že také ovocie naozaj existuje. A to som v tom samom momente priatelia, stál rovno pred ním! Rozumiete? Mal som ho rovno pod nosom!



Ty máš však hrušky celkom rád. Bol by som vtedy býval tebou, dokonca aj obyčajné hrušky by v mojich ústach odrazu chutili inačšie.


Namôjveru, byť tebou,
Začínal by som svoje ráno kedy by sa mi len zachcelo, nuž a to, že ukladať k spánku neskoro by sa nemalo, by mi bolo ukradnuté.

Topánky ledva nazuté, viedli by moje nohy tam, kam som sa ešte nikdy neodvážil podívať, no vďaka Tvojej rozhodnej chôdzi, mohol by som popri všetkých prekážkach pretancovať ladne ako labuť.

Bezcieľne, fádne, nejavilo by sa mi od toho dňa ani jediné zákutie, nech už by na jeho konci čakalo čokoľvek.

Byť tak tebou, ktokoľvek, i chcel by ma pokladať za skutočného priateľa, dokázal by som srdce otvoriť natoľko, že by som doň zmestil snáď aj celý oceán.


Byť však tebou, čas od času by som sa odrazu nekontrolovateľne rozochvel. Akoby snáď voda z Tvojho oceána, obmývala moje srdce prúdmi z toho najchladnejšieho morského dna.

Vec sa tak má, že pokiaľ by som Ťa chcel z mojej pustatiny nasledovať priamo do Tvojej, doširoka roztvorenej náruče, musel by som prv zahaliť svoju nahotu do Tvojho vlastného šatu.


Byť tebou, by znamenalo zodvihnúť zmokvané lístie spod mojich nôh a ponaliepať si ho po kúskoch naspäť na nahú kožu, vrstvu po vrstve, až kým by som postupne nezakryl aj posledný kus môjho vlastného prečnievajúceho telíčka. Nechať sa pohltiť pachom z rozkladajúceho sa lístia a slepo Ťa nasledovať na najhlbšie dno Tvojho oceána.
Byť tebou, by znamenalo prestať existovať.



Som to ešte stále skutočne ja?
- Marta G. Hric

Napríklad taká láska

5. listopadu 2015 v 16:50 | Fox Bonesová |  Zbierka príkladov
[1]
Dni napĺňané takmer familiárnym stereotypom sa míňali rýchlo, z čoho môžme usúdiť, že isté okamžiky, možno aj tie najpodstatnejšie a najkrajšie človeku preplietli sa pomedzi nešikovné prsty, nepozorovane ako vánok a odfúkli spomienky na ne ďaleko za horizont. Čas stále letí, vánok neprestajne veje a človek rastie. A keď rastie, mení sa. Každý individuálne. Jeden by ani netušil, koľko málo stačí na to, aby všetko to, čo človek cítil, poznal, miloval a pokladal za to najdôležitejšie na svete odrazu prestalo existovať.

Napríklad taká láska. Nikto presne nevie, odkiaľ sa v nás odrazu nabrala. Má však tri možnosti - ostane, vytratí sa tak potichu ako prišla alebo vás udrie rovno do tváre. Pravdou je, že prvé dve možnosti nie sú pochopiteľne tak bolestivé ako posledná, no to neznamená, že láska v hociktorej podobe nedokáže ľudí meniť.

Ak je to láska hlboko zakorenená v našom vnútri, s najväčšou pravdepodobnosťou sa jej nezbavíte. Milujete ju a bez nej by vaša existencia nemala zmysel. Občas zabudnete, čo vás prinútilo tak veľmi milovať, no stačí len malý moment a vy si s chvejivým pocitom pri srdci opäť spomeniete a nejaký čas potrvá, kým nebadane zapadne jemnou vrstvou prachu. No bude tam, vždy tam bude pripravená pripomenúť sa.

Iný druh lásky, ten spontánny pocit narastajúceho vzrušenia z okamžiku, väčšinou balí kufre už po niekoľkých týždňoch. Že je to smutné? Ale prosím vás, verte mi, že si už ani len nespomeniete! A ak áno, potom máte pravdepodobne čas rozmýšľať o naozaj nepodstatných veciach. Spomienky na takéto "lásky" zapadnú tak hrubou vrstvou prachu, až sa naň nakoniec premenia. Netreba sa však báť, pôžitok z okamžiku nezabíja často...

A na záver si vám dovolím predstaviť lásku falošnicu. Je to takmer neuveriteľné, no existuje láska, ktorá vás dokáže prekabátiť ako klamstvo líšky. Nedá sa povedať, že by vás pred ňou vždy niekto nevaroval, vy s len vždy akosi zabudnete vyčistiť uši. Ako to s ňou teda funguje? Láska vám jednoducho natára, že ju milujete a verte či nie, uveríte tomu, nech sa vám to zdá akokoľvek absurdné. Začnete robiť všetko preto, aby sa cítila byť milovaná, časom jej dokonca uvoľníte na gauči dosť veľký kus miesta, aby sa mohla ešte väčšmi pritúliť. Vy ste so sebou stále spokojnejší, pomaly zisťujete, že dokážete milovať a nemožné je odrazu jednoduché. No a jedného krásneho dňa sa konečne zobudíte a s hrôzou zisťujete, že gauč je preč a vy spíte na studenej zemi, navyše nahý a celkom grogy. Po láske akoby sa zem zľahla. Odrazu sa cítite zvláštne : Akoby vás práve niekto odmotal z prsta.

- Fox Bonesová

Túžim

5. září 2015 v 19:48 | Fox Bonesová |  Zbierka nárekov
[2]
Poznaním človek otvára priechod vlastným pocitom, emóciám a novonabudnutým túžbam. Túžba, to by mal byť pocit, ktorý v jeho vnútri vyvolá nepoznané, avšak nedá sa povedať nepríjemné, ba skôr tlmené brnenie, plynulo prúdiace každým nervom či orgánom. Spočiatku ho pocit jemne nadnáša, vlny rozlievajúce sa do všetkých dutín pozvoľne omývajú jeho vnútro. Netrvá dlho, než prepadne hrejivej bázni a slastne zaplesá s každým ďalším nádychom, ktorý ešte väčšmi rozprúdi teplo nového pôžitku. A človek, neuvedomujúc si, ako rýchlo v ňom narastá pocit po poznaní len ďalej dýcha, čoraz dychtivejšie a odvážnejšie, pričom s každým ešte ráznejším krokom povzbudzuje túžbu k tomu, aby ním mohla ešte väčšmi manipulovať.

Až po nejakom čase si všimne, ako jeho žalúdok stráda na úkor pľúc a nepoddajný hlad zahatá myšlienku poznania a on pokorne, vôbec netušiac, že hlad je len zámienkou k tomu, aby slabá túžba zosilnela, nedbavo nakŕmi svoje telo dosýtosti, a neprestáva ani v okamihu, keď už je žalúdok naplnený po samí okraj, až svoj obsah nekontrolovateľne vyvrhne jediným možným smerom. Opäť prázdny a stále slabší začína byť človek znateľne podráždený. Už nedýcha len pre svoje vlastné telo, no navyše v sebe kŕmi parazita.
Neprejde deň, kedy by ho neuhasínajúci hlad a pocit bezútešnosti nedoháňal až na pokraj šialenstva. Práve šialenstvo stojí za jeho ďalším počínaním. Vôbec netušiac, poznačený intenzívnou bolesťou, človek v jednom okamihu ocitne sa uprostred niečoho, čo sám nevie opísať, hoc len laicky. Je teda samozrejme zvedavý.
Nakoniec sa predsa len rozhodne opustiť brány zdravého rozumu a zamieri vstriec holej ilúzii, vidiny lepšieho - avšak falošného a krehkého šťastia. Nič sa predsa nemôže pokaziť, pretože osud to tak chcel, pretože to je dosť dobrý dôvod, ktorý môže túžiaceho človeka ospravedlniť. Domnienka však vždy nemusí klíčiť práve z pravdy. Pažravá človečia myseľ si to bohužiaľ už neuvedomuje. Myšlienky, fantázie a tie najnepredstaviteľnejšie ilúzie túži posunúť za hranice abstraktného umenia svojej predstavivosti a tá maličká túžba, ktorá z neho čerpala postupne každý kúsok zdravého rozumu je teraz zmenená na nepoznanie. Obrovská, uslintaná beštia, ktorá sa pred ničím ani nikým nezastaví. Ničí všetko, čo človek stihol v jej priaznivej neprítomnosti nadobudnúť a nehľadí na to ako drzo rúca celé múry jeho snahy budované dlhé mesiace, roky, dekády...

Najhoršie na tom je, že človek nie je schopný zastaviť ju ešte predtým, než všetko to dobré zničí, pošliape, znesvätí. On si vlastne ani neuvedomuje, že o niečo prichádza, zistí to až v tedy, keď už je po všetkom - keď sa túžba konečne zhmotní a opustí jeho vyslábnuté telo, keď už je prineskoro.

Pomaly sa obzrie za seba, na tú pustú planinu, na ktorej sa kedysi rozpínal pevný dlhý múr, ten múr, ktorý nakoniec síce nevedomä, no predsa len vlastnými rukami zhodil aby za ním poznal ten pravý význam slova "túžiť".
Ani vo sne by ho nebolo napadlo, že ten prázdny, absolútne nijaký pocit bez zápachu či chute má nakŕmiť jeho ochabnuté svaly a riedke popraskané kosti a preto upadne do zúfalstva. Už nikdy nebude mať silu opäť túžiť. Už nikdy opäť nevybuduje ten silný múr, ktorý v ňom odrážal jeho vlastné odhodlanie, všetky tie roky snahy a tvrdej driny. Po tak dlhom čase človek chtiac či nechtiac veru zabudne, čo vlastne za tou stenou z kameňa ukryl. Chce si spomenúť, no všetko sa mu javí čoraz zahmlenejšie.

Teraz už je celkom jasné, že ten múr predsa len predstavoval túžbu po poznaní.
Aby ho jeden prebúral, musel zničiť všetko, čo kedy dosiahol, vybudoval, nadobudol.
Túžba, to je veľmi silný dynamit.
Pustá planina, prázdna schránka, tupý pohľad a nijaké ďalšie poznanie.

Túžba, to je len iný slang pre sklamanie...

- Fox Bonesová

Líščí plač

24. května 2015 v 12:43 | Fox Bonesová |  Zbierka nárekov
[1]
Prelialo sa už veľmi veľa času, odkedy sa líška posledný krát takto rozzúrila. Neustále si navrávala, že keď zastrie svoje pravé pocity a tým aj svoju tvár, nie je možné aby cez jej štít preniklo kúsok ľudského zla. Navonok preto žiarila obyčajou. Nikto ani len netušil, aký hnev prúdi v jej žilách a ako žalostne jej srdce plné smútku narieka. Veď kto by aj mohol, keď to tak statočne skrývala?

Jedného dňa ju však dostihlo niečo čoho sa obávala najviac v jej dosavadnom živote - a totiž dávna spomienka. Mimoriadne živá, neskutočne odpudivá a príliš drtivá. A predsa tak silná a neoblomná líška náhle započula bolestivé praskanie vlastného srdca a spolu s ním sa dala do tríznivého plaču. V skutočnosti však neuronila jedinú zbytočnú slzu, jej oči nezaliala jediná slaná kvapka vody. A líška predsa zlobou div nevyvrhla kus duše. Keď už bolo neutíchajúce stonanie v jej hlave takmer neznesiteľné, stalo sa niečo, čo sama zver nečakala. Z jej úst sa začali predierať zakázané verše, melódia slov, ktorú nemal nikdy nikto započuť. Ona sama ten zúrivý prúd nedokázala zastaviť a jej ústami sa ďalej prelievala zvláštna číra tekutina, lejúca sa po zemi ako páchnúci lepkavý mok slín. Slabá a zlomená len nečinne prizerala ako jej démoni rozväzujú jazyk a nútia ju chŕliť tie najtajnejšie a najbolestivejšie spomienky, ktoré mali ostať naveky ukryté pod vrstvou hrubého čierno-čierneho prachu, zplesnivené a nahnité ako kus mŕtveho mäsa.

Predtým, ako sa bezvládne zrútila na zem a ponorila svoju hlavu do hnijúcej tekutiny z vlastných úst, zahliadla líška v odraze akúsi tvár. Avšak hneď nato, ako precitla od hrôzy narazila o tvrdý kameň a pocítila ako jej rebrá neľútostne zovreli hrudník. Stažka sa nadýchla, no do jej pľúc neprenikol byť len malinký dúšok vzduchu. Razom zalapala od strachu, keď pocítila ako červy vyliezajúce z jej stiahnutých nozdier sa pomaly ale isto prisávajú k jej telu a vytrhávajú z neho kusy pružnej kože. V bolestivom spazme len neprirodzene vykrúcala hlavu do strán aby ešte raz na vlastné oči spatrila tvár z priehľadnej hladiny jej slaných slín. A predsa to nebol len prelud mysle, predsa stála tam, celkom živá, doslova hmatateľná. Na druhej strane sa v jej očiach zračilo čosi priam odporné, nakazené a mŕtvolné i keď nebolo pochýb, že v istom zmysle jej zjav pôsobil akousi zvrátenou impozantnosťou.
"Ty?" zachrchľala líška v dusivom kašli a z posledných síl zdvihla zrak, aby pozrela do očí svojej navonok totožnej dvojníčke.
"Veru ja moja malá," rozozvučalo sa jej v každom záhybe slábnuceho telíčka, "pretože ako sa tak zdá, tvoj koniec sa neľútostne priblížil. Takmer sa ho dotýkam..." zaplesala druhá líška od samého vzrušenia, pristúpila k neprirodzene skrútenému zveru a sklonila sa ponad červami zohavený a sprašivený kožuch.
"Posledné slová pred tým, než pošlem tvoju dušu do pekiel?" zvraštila znechutene nos nad zahnívajúcou družkou, no zrak od nej neodlepila ani na sekundu. Veľmi sa však podivila, keď spatrila ako sa vyziabnutá líška kŕčovite usmiala a spokojne privrela prázdne smutné oči.
"Nič, čo by ťa potešilo drahá," pokúsila sa nadýchnuť, no rebrá zabodnuté do jej pľúc sa s každým pohybom zarývali ešte hlbšie do rozkladajúceho sa tkaniva. Nakoniec z poslednom výdychu pokojne dokončila. A sice : "čoskoro sa po teba vrátim..." dopovedala a pred zrakmi svojej dvojníčky ju zem pohltila ako obrovské sústo mŕtvolnej masy. Líška dvojníčka sa hlúpo nazdávala, že to boli len prázdne slová a výmysly a tak bezstarostne a s úlysným úsmevom na perách hrdo odkráčala preč. Nemohla preto na vlastné oči spatriť ako z miesta, ktoré pojalo bezvládne telo pomaly vyvstal mladučký výhonok prerastajúci v košatý krík, až sa po čase rozrástol do statného vysokého stromu. Keď z neho opadali aj posledné belasé kvety ťažkajúce jeho korunu, strom zahynul. Spolu s ním sa pominula aj zlá spomienka, ktorá v podobe dvojníčky neľútostne schmatla líšku a stýrala ju na smrť. Obe zaplatili za svoje nečisté činy príliš vysokou cenou.

Jeden by sa nazdával, že dej ich príbehu sa týmto uchýlil ku koncu. Nikto však nikde netvrdil, že nejaký príbeh sa vôbec začal.

- Fox Bonesová

Téma týždňa: "Čo bude ďalej"

26. března 2015 v 22:31 | Fox Bonesová |  Téma týždňa
[1]
Z neďalekého parkoviska počuť náhlivú ozvenu krokov. Všetko je ešte vždy zahalené pod rúškom
čiernočiernej tmy a hustou hmlou veru neprenikne ani slabé svetlo zo vzdialenej pouličnej lampy. Snáď len svit mesiaca prezrádza neurčitú siluetu postavy kľučkujúcu medzi pristavenými autami. Obrys postavy sa o malú chvíľu iste ocitá na neosvetlenom chodníku tiahnucom sa popri hlavnej ceste. Zvuk nesúci sa z každej strany a predsa odnikiaľ doráža nečujne do uší a mení sa v ticho.

Na svojej ceste nestretla jedinej živej duše. Mesto spalo, zatiaľ čo ona sa náhlila neznámymi ulicami, rýchlym, nervóznym krokom, ktorým prerážala hustý hmlystý opar, rovnako nečujne, akoby sa plížila húštinou hľadajúc bezbrannú spiacu korisť. V skutočnosti však nič také nehľadala. Zahĺbená do svojich vlastných myšlienok a spomienok sa snažila dopátrať odpovediam na oné otázky, čo prijímané ticho v jej ušiach drtili na hustú kašovitú hmotu. Tá sa ako hnis usádzala vo všetkých dutinách jej tela, neprestajne tvrdla a ťažila tak celého človeka. Bola to bolesť tupá, isto prechádzajúca do akejsi neistoty.
Bolo jej rozhodnutie správne? Nedúfala v šťastný koniec, to určite nie a zároveň tušila, že pravda bude nepríjemná, no ohlušujúca bolesť, ktorú spôsobovala bola viac než neznesiteľná. Dych sa zrýchľoval, zvuk krokov nespomaľoval. Práve vo chvíli, keď sa ticho chystalo zvrhnúť v nekontroľovateľný nárek jej mysle, spomedzi pier sa nečakane preťal zhluk slov. Pohyb úst to bol sotva badateľný. Slová však akoby nasadli na chrbát skorého ranného vetra, ktorý ich rozniesol po okolí a dodal im tak chýbajúcu melodičnosť : "Čo bude ďalej?" Slová takmer nečujné, no predsa sa niesli vzduchom neprirodzene dlhú chvíľu. A vtedy sa to stalo. Písmená postupne naberali váhu, v okamihu sa začali dobýjať do uší a vytláčali z nich hustú kašu hnisu až kým sa v hlave neusadilo akési čudné prázdno. A bolesť vystriedal strach. Takmer určite pramenil z pomyslenia na budúcnosť, ktorá v onom momente naháňala snáď väčšiu hrôzu, než akákoľvek nepríjemná spomienka z minulosti. Dievča neustále predlžovalo kroky. Čo by sa asi bolo stalo, keby prestane kráčať vpred? S istotou celkom nič, pomysleli by si mnohí. No dievča poháňané svedomím náhle prudko zastalo. Náhle pocítila, akoby sa do jej tela zabodlo množstvo ostrých úlomkov skla a na moment naozaj uverila myšlienke, že práve prudko vrazila do sklenenej pavučiny utkanej z číreho strachu. Prečo
zastala? To je jednoduché. Z prostej myšlienky, že by chtiac či nechtiac predbehla čas a ocitla sa tak chrbtom k budúcnosti. K budúcnosti, ktorá jej tak veľmi naháňala hrôzu. Uvedomovala si však, že nesmie stáť na jednom mieste moc pridlho, pretože čo keby ju dobehla minulosť? Stála pred veľmi zložitým rozhodnutím. Ostať či napredovať? Odpovede sa nedostávalo, prázdnota v hlave myšlienku nepustí. Znamená to, že nakoniec zlyhala? Určite nie, takto to predsa nechcela.
Opäť vyrazila vpred, tentokrát opatrnejšie. Na zreteli mala každý nasledujúci krok.
Uvažovala.
Pretože čo je minulosť ak nie stará obrázková knižka, práchnivejúca v najhlbších zákutiach ľudskej mysle? A čo budúcnosť? Nebolo predsa nutné strachovať sa stále sa opakujúcich pondelkov v pravidelnom týždennom cykle. Pretože aj zajtra bude mať deň dvadsaťštyri hodín, ráno, večer, ba aj noc...

Tak teda, čo bude ďalej? Odpoveď sa už nejavila ako vzdialená šmuha zahalená oparom z hustej hmly ťažkajúcej zem v rannej rose. Pretože to bude presne také ako pred minútou, včera, pred týždňom. Čas bude plynúť stále rovnako. A práve tu si ono dievča uvedomilo, že nie je vôbec podstatné ako rýchlo kráča, pretože čo sa stať má, stane sa. Budúcnosť nedostihne, je ako rozbehnutý vlak, ktorý nezastavíš. Minulosť sa k nej už nevráti, pretože čo raz zišlo z očí sa pomaly ale isto pominie.
Konečne dorazila na stanicu na okraji mesta. Autobus, na ktorý mala nasadnúť domov už dávno vyrazil. Mlčky pozorovala oblohu rozpíjajúcu sa pred jej zrakmi. Čo bude nasledovať, keď autobus s cestujúcimi sa už pominul a ona nemá šancu dobehnúť ho?
"Ako vidím slečna, zmeškali sme ho spoločne, nemám pravdu?" Hlas, ktorý ju v tej chvíli oslovil jej pohľad stiahol späť na zem. Mal príjemný tón staršieho pána. A naozaj.
Keď zaostrila, spatrila muža menšieho vzrastu s prívetivím pohľadom, čakajúceho na jej skromnú hanblivú odpoveď.
Dievča sa trochu začervenalo, opäť pozrelo na oblohu a predtým, než zdvorilo odpovedalo vydýchlo kúdoľ horúceho vzduchu a myklo plecami v bezstarostnom geste : "Nuž, veď ono pôjde ďalší." A mala pravdu. To, že nestihla autobus ešte neznamenalo, že sa nedostane domov. Aj starý pán súhlasne prisvedčil.
"Veľmi správne."

- Fox Bonesová

Kam dál