VÄZBA TOHTO ŽURNÁLU JE HRDZAVÁ SŤA KOŽUCH STAREJ LÍŠKY, KREHKÉ STRANY__
NAŽLTLEJŠIE NEŽ JEJ PREHNITÝ CHORĽAVÝ CHRUP, NUŽ ALE ČO JEHO OBSAH?__
DOMNIEVAM SA, ŽE DUŠA ŽURNÁLU JE STÁLE KŔČOVITE SCHÚLENÁ VO SVOJEJ SCHRÁNKE.__
MÁ STRACH? MYSLÍM, ŽE NIE. KTOSI MI TOTIŽ
POŠEPKAL, ŽE TÁ DUŠA LEN VYČKÁVA.__
__________________________________________________________________________________________________

Môj život je jednotvárny. Poľujem na sliepky a ľudia poľujú na mňa.__
Všetky sliepky sú si podobné a všetci ľudia sa navzájom podobajú.__
Tak trochu sa nudím. No ak si ma skrotíš, môj život bude akoby ožiarený slnkom.__
Spoznám zvuk krokov, ktorý bude iný ako všetky ostatné.__
Tie ostatné kroky ma zaháňajú pod zem. Tie tvoje ma privolajú z nory ako nejaká h u d b a.__
Antoine de Saint-Exupéry, M a l ý p r i n c__
__________________________________________________________________________________________________

J E D Á L N Y _L Í S T O K__



S láskou Vaša šéfkuchárka__
M a r t a__
__________________________________________________________________________________________________

Téma týždňa: "Čo bude ďalej"

26. března 2015 v 22:31 | Fox Bonesová |  Téma týždňa
[1]
Z neďalekého parkoviska počuť náhlivú ozvenu krokov. Všetko je ešte vždy zahalené pod rúškom
čiernočiernej tmy a hustou hmlou veru neprenikne ani slabé svetlo zo vzdialenej pouličnej lampy. Snáď len svit mesiaca prezrádza neurčitú siluetu postavy kľučkujúcu medzi pristavenými autami. Obrys postavy sa o malú chvíľu iste ocitá na neosvetlenom chodníku tiahnucom sa popri hlavnej ceste. Zvuk nesúci sa z každej strany a predsa odnikiaľ doráža nečujne do uší a mení sa v ticho.

Na svojej ceste nestretla jedinej živej duše. Mesto spalo, zatiaľ čo ona sa náhlila neznámymi ulicami, rýchlym, nervóznym krokom, ktorým prerážala hustý hmlystý opar, rovnako nečujne, akoby sa plížila húštinou hľadajúc bezbrannú spiacu korisť. V skutočnosti však nič také nehľadala. Zahĺbená do svojich vlastných myšlienok a spomienok sa snažila dopátrať odpovediam na oné otázky, čo prijímané ticho v jej ušiach drtili na hustú kašovitú hmotu. Tá sa ako hnis usádzala vo všetkých dutinách jej tela, neprestajne tvrdla a ťažila tak celého človeka. Bola to bolesť tupá, isto prechádzajúca do akejsi neistoty.
Bolo jej rozhodnutie správne? Nedúfala v šťastný koniec, to určite nie a zároveň tušila, že pravda bude nepríjemná, no ohlušujúca bolesť, ktorú spôsobovala bola viac než neznesiteľná. Dych sa zrýchľoval, zvuk krokov nespomaľoval. Práve vo chvíli, keď sa ticho chystalo zvrhnúť v nekontroľovateľný nárek jej mysle, spomedzi pier sa nečakane preťal zhluk slov. Pohyb úst to bol sotva badateľný. Slová však akoby nasadli na chrbát skorého ranného vetra, ktorý ich rozniesol po okolí a dodal im tak chýbajúcu melodičnosť : "Čo bude ďalej?" Slová takmer nečujné, no predsa sa niesli vzduchom neprirodzene dlhú chvíľu. A vtedy sa to stalo. Písmená postupne naberali váhu, v okamihu sa začali dobýjať do uší a vytláčali z nich hustú kašu hnisu až kým sa v hlave neusadilo akési čudné prázdno. A bolesť vystriedal strach. Takmer určite pramenil z pomyslenia na budúcnosť, ktorá v onom momente naháňala snáď väčšiu hrôzu, než akákoľvek nepríjemná spomienka z minulosti. Dievča neustále predlžovalo kroky. Čo by sa asi bolo stalo, keby prestane kráčať vpred? S istotou celkom nič, pomysleli by si mnohí. No dievča poháňané svedomím náhle prudko zastalo. Náhle pocítila, akoby sa do jej tela zabodlo množstvo ostrých úlomkov skla a na moment naozaj uverila myšlienke, že práve prudko vrazila do sklenenej pavučiny utkanej z číreho strachu. Prečo
zastala? To je jednoduché. Z prostej myšlienky, že by chtiac či nechtiac predbehla čas a ocitla sa tak chrbtom k budúcnosti. K budúcnosti, ktorá jej tak veľmi naháňala hrôzu. Uvedomovala si však, že nesmie stáť na jednom mieste moc pridlho, pretože čo keby ju dobehla minulosť? Stála pred veľmi zložitým rozhodnutím. Ostať či napredovať? Odpovede sa nedostávalo, prázdnota v hlave myšlienku nepustí. Znamená to, že nakoniec zlyhala? Určite nie, takto to predsa nechcela.
Opäť vyrazila vpred, tentokrát opatrnejšie. Na zreteli mala každý nasledujúci krok.
Uvažovala.
Pretože čo je minulosť ak nie stará obrázková knižka, práchnivejúca v najhlbších zákutiach ľudskej mysle? A čo budúcnosť? Nebolo predsa nutné strachovať sa stále sa opakujúcich pondelkov v pravidelnom týždennom cykle. Pretože aj zajtra bude mať deň dvadsaťštyri hodín, ráno, večer, ba aj noc...

Tak teda, čo bude ďalej? Odpoveď sa už nejavila ako vzdialená šmuha zahalená oparom z hustej hmly ťažkajúcej zem v rannej rose. Pretože to bude presne také ako pred minútou, včera, pred týždňom. Čas bude plynúť stále rovnako. A práve tu si ono dievča uvedomilo, že nie je vôbec podstatné ako rýchlo kráča, pretože čo sa stať má, stane sa. Budúcnosť nedostihne, je ako rozbehnutý vlak, ktorý nezastavíš. Minulosť sa k nej už nevráti, pretože čo raz zišlo z očí sa pomaly ale isto pominie.
Konečne dorazila na stanicu na okraji mesta. Autobus, na ktorý mala nasadnúť domov už dávno vyrazil. Mlčky pozorovala oblohu rozpíjajúcu sa pred jej zrakmi. Čo bude nasledovať, keď autobus s cestujúcimi sa už pominul a ona nemá šancu dobehnúť ho?
"Ako vidím slečna, zmeškali sme ho spoločne, nemám pravdu?" Hlas, ktorý ju v tej chvíli oslovil jej pohľad stiahol späť na zem. Mal príjemný tón staršieho pána. A naozaj.
Keď zaostrila, spatrila muža menšieho vzrastu s prívetivím pohľadom, čakajúceho na jej skromnú hanblivú odpoveď.
Dievča sa trochu začervenalo, opäť pozrelo na oblohu a predtým, než zdvorilo odpovedalo vydýchlo kúdoľ horúceho vzduchu a myklo plecami v bezstarostnom geste : "Nuž, veď ono pôjde ďalší." A mala pravdu. To, že nestihla autobus ešte neznamenalo, že sa nedostane domov. Aj starý pán súhlasne prisvedčil.
"Veľmi správne."

- Fox Bonesová
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Aliwien Aliwien | E-mail | Web | 27. března 2015 v 9:14 | Reagovat

Krásně napsáno, přečetla jsem s chutí a dovolím si Tvoji povídku zařadit do výběru na téma týdne.

2 Fox Bonesová Fox Bonesová | 28. března 2015 v 11:11 | Reagovat

[1]: Ďakujem krásne :) Číta sa to asi ťažko, moc som tým textom nepovedala,ale vážim si to.

3 qotbcf qotbcf | E-mail | Web | 6. září 2018 v 10:53 | Reagovat

<a href=http://canadian-pharman.com>buy viagra canada</a>  
generic viagra u.s.a http://canadian-pharman.com

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama