VÄZBA TOHTO ŽURNÁLU JE HRDZAVÁ SŤA KOŽUCH STAREJ LÍŠKY, KREHKÉ STRANY__
NAŽLTLEJŠIE NEŽ JEJ PREHNITÝ CHORĽAVÝ CHRUP, NUŽ ALE ČO JEHO OBSAH?__
DOMNIEVAM SA, ŽE DUŠA ŽURNÁLU JE STÁLE KŔČOVITE SCHÚLENÁ VO SVOJEJ SCHRÁNKE.__
MÁ STRACH? MYSLÍM, ŽE NIE. KTOSI MI TOTIŽ
POŠEPKAL, ŽE TÁ DUŠA LEN VYČKÁVA.__
__________________________________________________________________________________________________

Môj život je jednotvárny. Poľujem na sliepky a ľudia poľujú na mňa.__
Všetky sliepky sú si podobné a všetci ľudia sa navzájom podobajú.__
Tak trochu sa nudím. No ak si ma skrotíš, môj život bude akoby ožiarený slnkom.__
Spoznám zvuk krokov, ktorý bude iný ako všetky ostatné.__
Tie ostatné kroky ma zaháňajú pod zem. Tie tvoje ma privolajú z nory ako nejaká h u d b a.__
Antoine de Saint-Exupéry, M a l ý p r i n c__
__________________________________________________________________________________________________

J E D Á L N Y _L Í S T O K__



S láskou Vaša šéfkuchárka__
M a r t a__
__________________________________________________________________________________________________

Líščí plač

24. května 2015 v 12:43 | Fox Bonesová |  Zbierka nárekov
[1]
Prelialo sa už veľmi veľa času, odkedy sa líška posledný krát takto rozzúrila. Neustále si navrávala, že keď zastrie svoje pravé pocity a tým aj svoju tvár, nie je možné aby cez jej štít preniklo kúsok ľudského zla. Navonok preto žiarila obyčajou. Nikto ani len netušil, aký hnev prúdi v jej žilách a ako žalostne jej srdce plné smútku narieka. Veď kto by aj mohol, keď to tak statočne skrývala?

Jedného dňa ju však dostihlo niečo čoho sa obávala najviac v jej dosavadnom živote - a totiž dávna spomienka. Mimoriadne živá, neskutočne odpudivá a príliš drtivá. A predsa tak silná a neoblomná líška náhle započula bolestivé praskanie vlastného srdca a spolu s ním sa dala do tríznivého plaču. V skutočnosti však neuronila jedinú zbytočnú slzu, jej oči nezaliala jediná slaná kvapka vody. A líška predsa zlobou div nevyvrhla kus duše. Keď už bolo neutíchajúce stonanie v jej hlave takmer neznesiteľné, stalo sa niečo, čo sama zver nečakala. Z jej úst sa začali predierať zakázané verše, melódia slov, ktorú nemal nikdy nikto započuť. Ona sama ten zúrivý prúd nedokázala zastaviť a jej ústami sa ďalej prelievala zvláštna číra tekutina, lejúca sa po zemi ako páchnúci lepkavý mok slín. Slabá a zlomená len nečinne prizerala ako jej démoni rozväzujú jazyk a nútia ju chŕliť tie najtajnejšie a najbolestivejšie spomienky, ktoré mali ostať naveky ukryté pod vrstvou hrubého čierno-čierneho prachu, zplesnivené a nahnité ako kus mŕtveho mäsa.

Predtým, ako sa bezvládne zrútila na zem a ponorila svoju hlavu do hnijúcej tekutiny z vlastných úst, zahliadla líška v odraze akúsi tvár. Avšak hneď nato, ako precitla od hrôzy narazila o tvrdý kameň a pocítila ako jej rebrá neľútostne zovreli hrudník. Stažka sa nadýchla, no do jej pľúc neprenikol byť len malinký dúšok vzduchu. Razom zalapala od strachu, keď pocítila ako červy vyliezajúce z jej stiahnutých nozdier sa pomaly ale isto prisávajú k jej telu a vytrhávajú z neho kusy pružnej kože. V bolestivom spazme len neprirodzene vykrúcala hlavu do strán aby ešte raz na vlastné oči spatrila tvár z priehľadnej hladiny jej slaných slín. A predsa to nebol len prelud mysle, predsa stála tam, celkom živá, doslova hmatateľná. Na druhej strane sa v jej očiach zračilo čosi priam odporné, nakazené a mŕtvolné i keď nebolo pochýb, že v istom zmysle jej zjav pôsobil akousi zvrátenou impozantnosťou.
"Ty?" zachrchľala líška v dusivom kašli a z posledných síl zdvihla zrak, aby pozrela do očí svojej navonok totožnej dvojníčke.
"Veru ja moja malá," rozozvučalo sa jej v každom záhybe slábnuceho telíčka, "pretože ako sa tak zdá, tvoj koniec sa neľútostne priblížil. Takmer sa ho dotýkam..." zaplesala druhá líška od samého vzrušenia, pristúpila k neprirodzene skrútenému zveru a sklonila sa ponad červami zohavený a sprašivený kožuch.
"Posledné slová pred tým, než pošlem tvoju dušu do pekiel?" zvraštila znechutene nos nad zahnívajúcou družkou, no zrak od nej neodlepila ani na sekundu. Veľmi sa však podivila, keď spatrila ako sa vyziabnutá líška kŕčovite usmiala a spokojne privrela prázdne smutné oči.
"Nič, čo by ťa potešilo drahá," pokúsila sa nadýchnuť, no rebrá zabodnuté do jej pľúc sa s každým pohybom zarývali ešte hlbšie do rozkladajúceho sa tkaniva. Nakoniec z poslednom výdychu pokojne dokončila. A sice : "čoskoro sa po teba vrátim..." dopovedala a pred zrakmi svojej dvojníčky ju zem pohltila ako obrovské sústo mŕtvolnej masy. Líška dvojníčka sa hlúpo nazdávala, že to boli len prázdne slová a výmysly a tak bezstarostne a s úlysným úsmevom na perách hrdo odkráčala preč. Nemohla preto na vlastné oči spatriť ako z miesta, ktoré pojalo bezvládne telo pomaly vyvstal mladučký výhonok prerastajúci v košatý krík, až sa po čase rozrástol do statného vysokého stromu. Keď z neho opadali aj posledné belasé kvety ťažkajúce jeho korunu, strom zahynul. Spolu s ním sa pominula aj zlá spomienka, ktorá v podobe dvojníčky neľútostne schmatla líšku a stýrala ju na smrť. Obe zaplatili za svoje nečisté činy príliš vysokou cenou.

Jeden by sa nazdával, že dej ich príbehu sa týmto uchýlil ku koncu. Nikto však nikde netvrdil, že nejaký príbeh sa vôbec začal.

- Fox Bonesová
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama