VÄZBA TOHTO ŽURNÁLU JE HRDZAVÁ SŤA KOŽUCH STAREJ LÍŠKY, KREHKÉ STRANY__
NAŽLTLEJŠIE NEŽ JEJ PREHNITÝ CHORĽAVÝ CHRUP, NUŽ ALE ČO JEHO OBSAH?__
DOMNIEVAM SA, ŽE DUŠA ŽURNÁLU JE STÁLE KŔČOVITE SCHÚLENÁ VO SVOJEJ SCHRÁNKE.__
MÁ STRACH? MYSLÍM, ŽE NIE. KTOSI MI TOTIŽ
POŠEPKAL, ŽE TÁ DUŠA LEN VYČKÁVA.__
__________________________________________________________________________________________________

Môj život je jednotvárny. Poľujem na sliepky a ľudia poľujú na mňa.__
Všetky sliepky sú si podobné a všetci ľudia sa navzájom podobajú.__
Tak trochu sa nudím. No ak si ma skrotíš, môj život bude akoby ožiarený slnkom.__
Spoznám zvuk krokov, ktorý bude iný ako všetky ostatné.__
Tie ostatné kroky ma zaháňajú pod zem. Tie tvoje ma privolajú z nory ako nejaká h u d b a.__
Antoine de Saint-Exupéry, M a l ý p r i n c__
__________________________________________________________________________________________________

J E D Á L N Y _L Í S T O K__



S láskou Vaša šéfkuchárka__
M a r t a__
__________________________________________________________________________________________________

Téma týždňa: "Byť tebou"

2. července 2018 v 22:29 | Marta G. Hric |  Téma týždňa
[2]
Presne si pamätám ten deň, kedy som Ťa po prvý raz zazrel. Mal som pocit, akoby Tvoj pohľad, ktorý sa mi zahryzol do tváre, spočinul až v samých útrobách mojej vlastnej mysle. V očiach sa Ti zrkadlili utíchajúce lúče podvečerného slnka a mne sa v tej istej chvíli čudne zazdalo, že som sa od teba odrazu ocitol na tisíc míľ ďaleko. Lapený v tvojej ilúzii som pocítil ako tok času pomaly usína a predlžuje každú jednu sekundu tohto prazvláštneho stretu očí. Najväčšmi ma však zarážala skutočnosť, že môj zrak Ťa neopúšťal ešte dlho po tom, čo Tvoj pohľad klesol k zemi a nevenoval mojej meravej tvári viac pozornosť.

Teraz, keď už je dávno po všetkom, nemôžem nad svojím zmýšľaním uvažovať inak než ako nad slabomyseľným. I keď, pripúšťam, že čaro ilúzie sa nerozplynulo hneď, no opadávalo pomaly sťa pestrofarebné lístie jesenných stromov. Nuž a keď studený zimný vietor povyzliekal konáre aj z toho najposlednejšieho suchého lístka, pochopil som, že moje telo sa ocitá pod holým nebom presne tak, ako nahé pahýle stromov zbavené svojho starého rozkladajúceho sa šatu. Inštinktívne som objal svoje telo rukami aby som sa tak pokúsil zakryť aspoň tie najintímnejšie partie. V tom som sa však náhle zarazil. Pozorne som sa porozhliadol po okolí a s blaženou úľavou som zistil, že som sa v tejto pustatine ocitol celkom sám. Skutočne nezvyčajný pohľad, zišlo mi v momente na um.

Po chvíli nečujného postávania mi začalo dochádzať, že pokiaľ by som sa svojej nahoty nedokázal prestať ostýchať, neostávalo by mi nič iné, než navliecť si na seba to zmokvané lístie povaľujúce sa mi pod nohami, ktoré beztak už zapáchalo hnilobou. Zaraz mi v hlave skrsla myšlienka, že novonadobudnutá nahota nie je v skutku až tak nepríjemná. Ešte raz som spočinul pohľadom na listoch spadaných podomnou. Pochopil som, že povyzliekaný do nahoty, mohol som v tej chvíli pocítiť ozajstnosť toho, čo pre človeka znamená byť samým sebou.

A naozaj. Som to skutočne ja.


Tok mojich myšlienok však prúdiť neprestával. Neprešla ani minúta a začali sa do mňa ako ihličie čoraz väčšmi zabodávať čosi ako pochybnosti. Stojac celkom nahý a sám, vnímal som odrazu všetko akosi ináč.

Mohol som vykročiť vpred, no bál som sa, že sa kamsi zatúlam a už nikdy nenájdem cestu späť. Mohol som dokonca vzlietnuť, no keďže ma nikto predtým lietať neučil, mal som strach, že budem z môjho neúspechu sklamaný. Mal som hlad, nuž lenže jediným zdrojom obživy v tejto pustatine boli široko-ďaleko len samé hruškovníky, a chuť tohto plodu je pre mňa nesmierne odpudivá. To radšej zomriem od hladu, než by som mal do úst vložiť čo i len jedno jediné sústo, rozčuľoval som sa. Koniec koncov, veď kto mohol tušiť, že to ovocie na strome, ktorým som tak vytrvalo opovrhoval v skutočnosti hruška nebola. Tvarom i farbou sa na ňu určite veľmi ponášalo, no pravdou bolo, že chuť tohto plodu bola jednoducho neopísateľná. Raz sa mi ktosi dokonca snažil nahovoriť, že jeho chuť sa líši od konzumenta ku konzumentovi. A vraj by mal chutiť vždy presne tak ako to, po čom momentálne túžime.

A vy si myslíte, že som tým báchorkám veril?

Spočiatku nie. Nik na svete by ma nepresvedčil o tom, že také ovocie naozaj existuje. A to som v tom samom momente priatelia, stál rovno pred ním! Rozumiete? Mal som ho rovno pod nosom!



Ty máš však hrušky celkom rád. Bol by som vtedy býval tebou, dokonca aj obyčajné hrušky by v mojich ústach odrazu chutili inačšie.


Namôjveru, byť tebou,
Začínal by som svoje ráno kedy by sa mi len zachcelo, nuž a to, že ukladať k spánku neskoro by sa nemalo, by mi bolo ukradnuté.

Topánky ledva nazuté, viedli by moje nohy tam, kam som sa ešte nikdy neodvážil podívať, no vďaka Tvojej rozhodnej chôdzi, mohol by som popri všetkých prekážkach pretancovať ladne ako labuť.

Bezcieľne, fádne, nejavilo by sa mi od toho dňa ani jediné zákutie, nech už by na jeho konci čakalo čokoľvek.

Byť tak tebou, ktokoľvek, i chcel by ma pokladať za skutočného priateľa, dokázal by som srdce otvoriť natoľko, že by som doň zmestil snáď aj celý oceán.


Byť však tebou, čas od času by som sa odrazu nekontrolovateľne rozochvel. Akoby snáď voda z Tvojho oceána, obmývala moje srdce prúdmi z toho najchladnejšieho morského dna.

Vec sa tak má, že pokiaľ by som Ťa chcel z mojej pustatiny nasledovať priamo do Tvojej, doširoka roztvorenej náruče, musel by som prv zahaliť svoju nahotu do Tvojho vlastného šatu.


Byť tebou, by znamenalo zodvihnúť zmokvané lístie spod mojich nôh a ponaliepať si ho po kúskoch naspäť na nahú kožu, vrstvu po vrstve, až kým by som postupne nezakryl aj posledný kus môjho vlastného prečnievajúceho telíčka. Nechať sa pohltiť pachom z rozkladajúceho sa lístia a slepo Ťa nasledovať na najhlbšie dno Tvojho oceána.
Byť tebou, by znamenalo prestať existovať.



Som to ešte stále skutočne ja?
- Marta G. Hric
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama