VÄZBA TOHTO ŽURNÁLU JE HRDZAVÁ SŤA KOŽUCH STAREJ LÍŠKY, KREHKÉ STRANY__
NAŽLTLEJŠIE NEŽ JEJ PREHNITÝ CHORĽAVÝ CHRUP, NUŽ ALE ČO JEHO OBSAH?__
DOMNIEVAM SA, ŽE DUŠA ŽURNÁLU JE STÁLE KŔČOVITE SCHÚLENÁ VO SVOJEJ SCHRÁNKE.__
MÁ STRACH? MYSLÍM, ŽE NIE. KTOSI MI TOTIŽ
POŠEPKAL, ŽE TÁ DUŠA LEN VYČKÁVA.__
__________________________________________________________________________________________________

Môj život je jednotvárny. Poľujem na sliepky a ľudia poľujú na mňa.__
Všetky sliepky sú si podobné a všetci ľudia sa navzájom podobajú.__
Tak trochu sa nudím. No ak si ma skrotíš, môj život bude akoby ožiarený slnkom.__
Spoznám zvuk krokov, ktorý bude iný ako všetky ostatné.__
Tie ostatné kroky ma zaháňajú pod zem. Tie tvoje ma privolajú z nory ako nejaká h u d b a.__
Antoine de Saint-Exupéry, M a l ý p r i n c__
__________________________________________________________________________________________________

J E D Á L N Y _L Í S T O K__



S láskou Vaša šéfkuchárka__
M a r t a__
__________________________________________________________________________________________________

Téma týždňa: "Kde sa stala chyba?"

28. července 2018 v 11:11 | Marta G. Hric |  Téma týždňa
[3]
Keď Láskin pohár trpezlivosti pretečie a k slovu sa dostane Hnev:

Láska POV
Trápim sa.
Napriek tomu, mlčím. No v hlave zadržiavam doslova lavínu myšlienok. Hrozí, že sa mi čochvíľa vyvalí z úst ako ťažké kusy ľadu a postaví medzi nás obrovskú nepriehľadnú stenu.
Ak pred sebou zbadáš svoj vlastný odraz, vedz, že tá stena tam už stojí. Tvoja tvár sa bude odrážať od ľadovca v jasných modrých farbách. Skrehnutá, chladná, presne ako tvoje slová. Presne ako celý ten tvoj trúfalý bezočivý človek.
Ešte vždy mlčím.
To len pár kvapôčok sĺz, ktoré sa nazhromaždili v mojich očiach a klesli mi po tvári ako teplý letný dážď, narušili pri kontakte s ľadovcom ticho, ktoré sa nám medzitým pousádzalo v ušiach. Ozval sa slabý šum. Horké slzy sa po dopade na mrazivý povrch v jednom okamihu vyparili.
A ty, postávajúc obďaleč, len nanajvýš nezaujato pozoruješ, ako blízko sme sa priblížili zdanlivému koncu.
Vždy máš však ešte tú drzosť pozrieť sa mi do očí a skúmavo pátrať po akejkoľvek pochybnosti.
Vyžívaš sa v tom snáď? V mojom trápení?
So strachom v srdci pozorujem ako sa kútiky tvojich úst pomaly rozširujú do strán. Chystáš sa niečo povedať. Chceš ma snáď opäť krivo obviniť z tvojich vlastných chýb? Nútiť ma aby som sa ešte väčšmi nenávidela?
Ozve sa tvoj hlas.
Trpím.
Viac to už počúvať nedokážem.
Čo nevidieť vyprsknem z úst ľad a postavím medzi nás obrovskú ľadovú stenu.
K ušiam mi dorazí tvoj posledný mrazivý vzdych. Zabodne sa do mňa ako ostrá dýka.


Hnev POV
Už viac nemlčím.
Vrieskam.
V hlave mám toľko otrasných myšlienok, až mi je ľúto sa o ne nepodeliť.
Razom ti schmatnem hlavu a s nevídaným zápalom zapĺňam tvoje uši spŕškou žeravých uhlíkov. Dračí oheň valiaci sa mi z úst, vypaľuje ti postupne do hlavy obrovský čierny kráter. Ani ľadová stena, ktorá medzi nami stála, nevydržala nápor vriaceho prúdu a s ohlušujúcim prasknutím, roztrieštila sa na milión črepov. Pár z nich sa ti bolestivo zabodlo do brucha a ja som v tej chvíli pocítil ako mnou prešlo akési nevýslovné uspokojenie.
Trpíš.
Tak ti treba.
A to som sa ešte ani nedostal k slovu.
Z úst sa ti vyderie jeden dlhý bolestný vzlyk. Ktovie, či si práve oľutoval svoje chyby alebo sa kvôli ľadovým bodákom v tvojom pupku len nedokážeš sústrediť na nič iné, než na ostrú bolesť, ktorú takmer bez námahy posielajú do celého tvojho tela.
Každý jeden ti má pripomenúť chyby, ktorých si sa voči mne bez mihnutia oka dopustil. Len ten prvý, ten skutočne najmenší z nich, ktorý ti trčí priamo zo srdca je bezbolestný. Pre ten si sa nerozhodol dobrovoľne, preto zaň neplatíš. Tie ostatné však trpko oľutuješ.
Za každé tvoje zlé rozhodnutie teraz dostaneš bolestivé ponaučenie. Dobrou správou je, že si za to nič neúčtujem. Tou zlou však je, že tvoje chyby sa na teba budú sypať dovtedy, až kým sa sám neodsúdiš na smrť.
Pre mňa, človeče, prestaneš jednoducho existovať.
A bude to tvoja vlastná metla, ktorou ťa zmetiem z môjho sveta ako zaprášenú spomienku.
Ešte chvíľu na teba budem chŕliť môj oheň a nepotrvá dlho, než sa v prach skutočne obrátiš.
A ja medzitým ešte vždy hlasno vrieskam.
Na tvoje priznanie sa čakalo pridlho. Tvoj čas sa nebezpečne priblížil.
A ty odrazu kľačíš a prosíš ma o odpustenie. Ja však nie som Boh, nedám ti nijaké rozhrešenie.
Na priznanie jeneskoro.
Horíš.
Mizneš mi priamo pred očami.
Naťahuješ ku mne ruky.
Márne.
Nikto ti neodpustí.
Chvalabohu.
Konečne priznávaš, že takmer všetky tvoje chyby, ktorých si sa voči mne dopustil boli úmyselné. Avšak ľutuješ ich skutočne preto, lebo sa niekde hlboko v tvojom vnútri prebudilo svedomie? To iste. S hrotmi v bruchu, ktoré sa tak neľútostne zarezávajú do tvojich vnútorností si nachystaný aj dušu zapredať, len aby tá pálčivá bolesť raz a navždy ustala. Dúfam, že slová, pomocou ktorých sa márne snažíš vyslobodiť z tohto pekla ti chutnajú. Je to tvoje posledné jedlo predtým, než sa definitívne rozlúčime. Človeče, tú chuť si pamätaj. Takto totiž chutí zúfalstvo a beznádej.
Spomeň si na ňu vždy tesne predtým, ako začneš posudzovať chyby iných oveľa prísnejším merítkom, než akým by si bol schopný súdiť sám seba.
Bodaj by ťa spomienka na mňa, ako nočná mora zakrádajúca sa poza tvoj chrbát, prenasledovala donekonečna. Či vo dne, či v noci, želám si, aby sa tvoje volanie o pomoc nieslo vzduchom ako ozvena, ktorá nedoľahne do jedných jediných uší.
Od tohto momentu si na všetko sám.
I ja som sám.
Sám ako prst.

Láska POV
Vreskot, zdá sa, ustal.
Krajina sa ponorila do ticha.
Stena, ktorá nás mala oddeľovať zmizla.
Aj ty si bohviekam nadobro zmizol.
Napriek všetkému musím priznať, že už teraz mi veľmi chýbaš. Iba nekonečná láska k tebe, držala celý čas moje krehké srdce pokope. Teraz mám pocit, že čochvíľa praskne a rozleje sa do môjho tela ako tekutý jed.
Už sa viac nebojím.
Veď tým jedom kŕmil si ma už veľmi dlhý čas. A ja stále nie a nie podľahnúť mu.
Vkladal si mi ho snáď do úst len toľko, aby si si mohol vychutnať to nekonečné trápenie, ktoré si mi spôsoboval?
Tomu neverím.
Totiž ľudia, všímajú si častokrát a viac než čokoľvek - chyby nie vlastné. Sprav chybu a sleduj koľko ľudí sa bude chcieť z toho poučiť na tvoj účet. Ale keď príde na tvoje trápenia, razom sú všetky oči slepé.
Trápim sa.
Myšlienkou, že za moje chyby ľudia platia až príliš vysoké dane.
Ktovie či sa z nich za tú cenu dokážu poučiť dostatočne.
Lebo tak sa mi zdá, že sú čoraz chudobnejší a chudobnejší.


A ja ešte vždy mlčím.

Marta G. Hric

 

2 lidé ohodnotili tento článek.

Anketa

A ja ešte vždy:

Vrieskam.
Mlčím.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama