VÄZBA TOHTO ŽURNÁLU JE HRDZAVÁ SŤA KOŽUCH STAREJ LÍŠKY, KREHKÉ STRANY__
NAŽLTLEJŠIE NEŽ JEJ PREHNITÝ CHORĽAVÝ CHRUP, NUŽ ALE ČO JEHO OBSAH?__
DOMNIEVAM SA, ŽE DUŠA ŽURNÁLU JE STÁLE KŔČOVITE SCHÚLENÁ VO SVOJEJ SCHRÁNKE.__
MÁ STRACH? MYSLÍM, ŽE NIE. KTOSI MI TOTIŽ
POŠEPKAL, ŽE TÁ DUŠA LEN VYČKÁVA.__
_______________________________________________________________________________________________

Môj život je jednotvárny. Poľujem na sliepky a ľudia poľujú na mňa.__
Všetky sliepky sú si podobné a všetci ľudia sa navzájom podobajú.__
Tak trochu sa nudím. No ak si ma skrotíš, môj život bude akoby ožiarený slnkom.__
Spoznám zvuk krokov, ktorý bude iný ako všetky ostatné.__
Tie ostatné kroky ma zaháňajú pod zem. Tie tvoje ma privolajú z nory ako nejaká h u d b a.__
Antoine de Saint-Exupéry, M a l ý p r i n c__
_______________________________________________________________________________________________

Téma týždňa: "Komu dať miesto v srdci?"

3. srpna 2018 v 20:52 | Marta G. Hric |  Téma týždňa
[4]
Dnes by som sa veľmi rada venovala rozprávaniu, v ktorom ani tak nezáleží na tom, kto stvárňuje jednotlivé postavy, ako skôr na tom, aké nesmierne dôležité je naučiť sa vnímať krásu, ktorá sa nám niekedy ponúka inak, než ako sme na ňu zvyknutí.
Často sa zamýšľam nad tým ako všemožne dokáže medzi ľuďmi vzniknúť niečo, čo pre našu bytostnú potrebu pomenovávať i ťažko pomenovateľné, nazvem puto.
Totiž stáva sa, že život dá tým najnevšednejším putám vzniknúť práve vo chvíľach, keď sa človek ocitá v ťažkej životnej situácii alebo prežíva neľahké obdobie a nenachádza z jeho smutnej reality východisko. Naše srdce, to je okrem iného zásobáreň všakovakých ľudských (ba mnoho ráz i neľudských) emócii. Emócie, ktoré nami neustále pretekajú, sú zdrojom všemožných pocitov. Tých príjemných, akými sú pocity radosti, šťastia, či lásky, no nezabúdajme, že emócie v nás dokážu prebudiť aj pocity nepríjemné. Nuž a práve táto ich vlastnosť, prebúdzať naše srdcia k životu je to, čo z nás robí cítiace bytosti.
Ako veľmi málo si však niektorí uvedomujeme, že skutočne cítiť dokážeme len vo veľmi vzácnych momentoch.
Moment, to je niečo, čo do nás v jednej chvíli vstúpi, umožní nám prežiť niečo nezvyčajne silné, a skôr než si stihneme uvedomiť, čo sa vlastne deje, dostane moment odrazu nohy, a razom je preč. Tento moment, môže v nás on zanechať pocity rôzne. Azda najväčšmi zapamätateľné sú z povahy ľudského cítenia tie bolestivé. Tie, ktoré nami otrasú natoľko, že dieru, ktorú v nás zanechali, nedokážeme zaplátať nijakou náplasťou. A tak sa stane, že po každom takomto bolestivom momente, sme s novou dierou v srdci zas o čosi prázdnejší.
Mohlo by sa zdať, že trhliny v srdci nás na prvý pohľad špatia rovnako, ako diery v starom stuchnutom svetri, do ktorého sa s priam nevídaným apetítom zahryzlo zopár šatových molí, tíško prebývajúcich v tmavých rohoch nášho šatníka.
Trhliny, ktoré zívajú prázdnotou dovtedy, až kým nepríde niekto, kto naše deravé srdce zapláta zlatom. Nie je to omyl, čítate správne. Nuž a aby ste ma i správne chápali, veľmi rada by som Vám teraz v krátkosti porozprávala, v čom táto myšlienka spočíva.
Čo je také nádherné na tom, zaplniť zdanlivo škaredé a potrhané ľudské srdce tak drahým a krásnym kovom akým je zlato?
Totiž v Japonsku existuje jedna zvyklosť, ktorá pramení z naozaj ušľachtilej myšlienky, a priam dokonale dopĺňa moje vlastné úvahy o kráse. Krása, ktorá sa môže zrodiť len za podmienky, že jej prvotná celistvosť bola porušená, prasknutá, roztrieštená.
Kedysi, keď ľudia ešte verili v myšlienku, že krása nemusí vychádzať len z predstavy uniformnej dokonalosti sa v Japonsku zrodilo umenie kincugi.
V nie zas tak dávnych dobách, bolo pre silne esteticky cítiacich obyvateľov Japonských ostrovov obyčajom, ba priam filozofiou, opravovať poškodené či prasknuté porcelánové nádoby a riad technikou nanášania zlatého laku v miestach, kde sa rozbité kúsky porcelánu stretávali a tvorili tak viditeľnú trhlinu. Poškodené miesta na nádobe sa týmto spôsobom ešte väčšmi zviditeľnili a očiam tak nemohlo uniknúť, že ich dokonalá celistvosť bola porušená. Roztrieštené kúsky pozliepané zlatým lakom však odrazu dodávali doteraz obyčajnej miske na ryžu celkom iný, nevšedne podmanivý nádych elegancie.

V dnešnej dobe by sa nám mohlo zdať zbytočné, ba skoro až výstredné, zliepať rozbité taniere či šálky zlatom. Načo je dobré plytvať tak drahocenným kovom akým je zlato na niečo, čo je škaredé, nejednotné a jednoduchšie by skrátka bolo zbaviť sa toho?


Mapovanie trhlín na keramike by sa takmer dalo prirovnať ku zatieraniu starých jaziev zlatom. I taká jazva predsa pôsobí v našich očiach úplne iným dojmom, keď sa blyští žiarivými odleskami zlata. Odrazu nepôsobí na pohľad až tak odpudivo, čo nás privádza k myšlienke, že aj nedokonalé praskliny na starej šálke, môžu týmto spôsobom zažiariť krásou.
Kincugi je zároveň filozofia, skrz ktorú dokážeme nahliadať na nedokonalosti nie ako na zhubné nedostatky, práve naopak. Sme schopný prijať skutočnosť, že pokiaľ ju ošetríme s láskou, dáme tak možnosť napraviť krásu, ktorá môže vzniknúť len za predpokladu, že ju do nej sami vložíme. Znovuobjavíme ju len tak, že ju zocelíme zlatom.
Myšlienka, ktorá umenie kincugi spája s krásou zlomeného ľudského srdca vo mne nevzkvitla náhodou. Tu Vám už azda môžem prezradiť, že k mojim úvahám ma v skutočnosti inšpiroval obraz americkej umelkyne Shelly Penko. Dielo s názvom 'Treasured Heart' vyobrazuje postavu ženy v šatách, ktorá pri svetle jednej jedinej sviečky sedí na podlahe a zviera v objatí veľké popraskané srdce popretkávané zlatom.

Autorka nám k svojmu dielu podáva i krátku úvahu, skrz ktorú spája obraz s konkrétnou myšlienkou. Viac o tomto nádhernom diele a o autorkinej dosavadnej tvorbe sa dočítate na jej oficiálnych stránkach TU.

V závere by som chcela poukázať nielen na krásu a vskutku jedinečný pôvab zlatom popretkávaných sŕdc. O tom, že ich nádhera má v skutočnosti pôvod v ľudskom utrpení a o sile zlata, ktoré praskliny opätovne zocelilo, čím napohľad nedokonalé srdce ozvláštnilo, už som rozprávala. Avšak to, čo je na tejto myšlienke tak mocné, je predovšetkým úsilie a trpezlivosť, s ktorou vkladáme naše kúsky zlata do sŕdc ľudí, v ktorých prebýva prázdnota. Týmto spôsobom sa zároveň stávame akýmisi hojičmi, alebo ešte lepšie, zaplátačmi zlomených sŕdc. Zoceľujeme tak rany, ktoré by sa bez našej pomoci možno už nikdy nezrástli.
Možnože práve toto znamená 'mať srdce zo zlata'. Dovoliť, aby sa prázdne miesta v našom srdci zaplnili pocitmi šťastia a nádeje, zocelené zlatom, ktoré vyžaruje z nášho vnútra v hrejivých farbách lúčov pravého poludňajšieho slnka.

Marta G. Hric

 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Sacharin Sacharin | E-mail | Web | 5. srpna 2018 v 10:28 | Reagovat

Pěkné, nevšední, zařazuji do výběru na téma týdne. :)

2 Marta G. Hric Marta G. Hric | 6. srpna 2018 v 16:27 | Reagovat

Milá Sacharin, veľmi pekne ďakujem za zaradenie článku do výberu. Je to pre mňa skutočne obrovská odmena 😊😊

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama